Od Paulette: POVÍDKA Poklad v škatuli

21. března 2013 v 11:46 |  Tvorba členů
Báseň od členky: Paulette (http://abracadabra.blog.cz)

Poklad v škatuli /poviedka/

Ručičky na hodinách ukazovali sotva osem hodín, keď sa mi dotkli prvé slnečné lúče, ostýchavé a zvedavé zároveň. Pomrvila som sa a natočila tvár smerom k oknu. Vonku sa zobúdzal nádherný, teplý a nádejný jarný deň. Na perách sa mi objavil úsmev a zaplavila ma vlna šťastia. Dnešný deň nemal byť len o nádhernom počasí, ale aj o blízkosti zázračného človeka - mojej sestry. Dlho som nevidela jej ževú tvár, moje uši už dlho nenaplnil zvuk jej jednoduchého, lahodného hlasu. Nevedela som sa jej dočkať! Moje telo sa prudko postavilo na nohy a stalo si k oknu. Svoje skrehnuté prsty som priložila k radiátoru a vychutnávala si slnečné lúče, ktorých dotyky už neboli ostýchavé, ale smelé a upokojujúce.
Do mojich myšlienok sa však nečakane prikradol zvuk, ktorý všetky príjemné a radostné pocity zrútil, aby mohol zasadiť zvedavosť. Niekto jemnučko klopal na dvere, no nečakal na odpoveď.
Dvere sa pomaly otvárali a schovávali za sebou tvorcu toho zvuku, ktorý mi sňal krídla. Čas skamenel a moje oči hľadeli do tváre, na ktorú som sa tak tešila. Priamo predo mnou stála moja sestra - plná očakávania, energie, radosti a vzrušenia. Čas nad ňou nemal nijakú moc, práve naopak - vyzerala ešte mladšie. Tyrkysový top jej tesne priliehal k jej útlemu drieku a dlhá, priam nekonečná sivá sukňa voľne viala a skrývala sestrine nohy, stále plné modrín a detských jaziev. Havranie vlasy si užívali slobodu a voľne spočívali na jej krehkých ramenách. Konečne sa však objavil aj jej nadpozemský hlas, ktorý prehovoril: "Tadá, sestrička," jej úsmev bol všade. Bol väčší a žiarivejší ako rastúce slnko za oknom.
Slová prichádzali pomaly: "Bože môj! Čo tu robíš tak skoro?" údiv v mojom hlase bol neprepočuteľný.
"Netešíš sa? Vieš, nevedela som sa dočkať. Vlastne, veď ma poznáš," izbu naplnil jej smiech.
"Ja... áno, samozrejme, len... pozri na mňa," rukou som hodila smerom k sebe a na svoju nočnú košeľu. Oproti sestre som teraz vyzeral ako deň oproti noci. Sestrine oči si prehliadli izbu a napokon mňa samu.
"Dobre, mám nápad. O pätnásť minút sa stretneme v kuchyni. Cestou sem ma zlákala vôňa teplých čokoládových koláčov, takže na nás čakajú," dokončil sestrin hlas a jej spočinula na kľučke dverí. Možno to bola moja nedočkavosť, možno moja vlastná sebeckosť, no nedovolila som jej odísť.
"Nie, počkaj. Nebudeš predsa sama čakať v kuchyni na svoju zaostalú sestru. Sadni si, hneď som hotová."
Bola som poháňaná eufóriou a čas hral v môj prospech. Moje už studené a bosé chodidlá pobehovali hore-dole po izbe a ruky lapili rôzne kusy oblečenia. Vnímala som sestrinu sústredenosť. Otočila som sa jej smerom, s náručím plným oblečenia. Semienko zvedavosti, ktoré vo mne sestra zasiala klopnutím, začalo rýchlo rásť. Obočie stratilo svoj pôvodný tvar a moje tvár bola zrkadlom očakávania. Sestre môj výraz pýtajúci si odpoveď otvoril ústa a jej hlas bol opäť slobodný. Tentokrát som však nebažila po hlase.
"Tá škatuľa," sestrina brada ukázala smerom na vrch skrine.
"Ach, áno," pery sa mi roztiahli do úsmevu. Pustila som oblečenie z rúk a nechala ho len tak padnúť na podlahu. Pristúpila som ku skrini a napla každý jeden sval, aby som prekonala výšku a dostala ku škatuli.
Neustlaná posteľ mi priniesla skvelé útočisko a ja som si na ňu sadla, otvárajúc škatuľu, ktorá skrývala moju útechu. Každodennú útechu.
Sestra si ku mne prisadla a naklonila krk bližšie ku mne. Cítila som výraznú vôňu, ktorá moju sestru charakterizovala. Bola ako domov.
Jej ruky pohladili prvý kúsok z môjho pokladu - fotografiu ležiacu navrchu kopy spomienok. Bola na nej naša mama s jej tromi sestrami. Úsmevy patrili len a len im, radosť a pokoj dokrášľovali celú fotografiu. Mamina tvár bola ako rozkvitnutá ľalia. Bledá, nevinná a jemná. Hľadeli na mňa priam vlčie oči sivej farby, vlasy havranej farby boli do posledného detailu ako sestrine. Ľahká, ružová bľúzka jej zahaľovala guľaté bruško, ktoré chránilo malé, dlhoočakávané, anjelské stvorenie - mňa. Tri ženy veľmi mamy prikladali svoje štíhle dlane mamin poklad a odhalili rad pravidelných zubov. Na fotografii bol temer rovnaký deň, ako dnes - plný vzrušujúcich zážitkov. Sestrine oči skúmali každý jeden kút, každý jeden detail na fotografii. V očiach som pocítila ťažké kvapky sĺz, skrývajúce všetky tajomstvá vo mne. Otočila som sa k sestre a objala ju. Aj ona mala v očiach slzy, ktoré sa onedlho rozbehli po jej ružových lícach. Sestrino objatie bolo ako mäkká, bezpečná, voňavá kolíska, do ktorej sa chce človek ukryť pred svetom. Slová opäť neprichádzali, no boli asi tak potrebné, ako slnko na vyprahnutej púšti.
Prešla nekonečná doba, keď naše sesterské objatie ochablo a tentokrát to bola moja ruka, ktorá sa odhodlala odhaliť ďalší, druhý kúsok z môjho pokladu. Z fotografie nám mával otec, jeho hlboké modré oči hľadeli priamo na nás a jeho úsmev s malou štrbinou medzi zubami prezrádzal, aký je šťastný. Moje vnútro však nechcelo, aby som opäť plakala. Zuby sa mi zahryzli do spodnej pery a letmo som sa usmiala.
"Obaja boli nádherní," tento hlas vždy dokázal vyplniť obrovskú priepasť, ktorú vykopala smrť mojich rodičov.
"Áno," zašepkal môj hlas. Priala som si, aby táto chvíľa trvala večne, dychtivo, ako malé dieťa som chcela sestre ukázať všetky fotografie, no opäť sa ozval zvuk, ktorý mi pred necelou polhodinou sňal krídla. Vo dverách sa objavila moja chyžná.
"Slečna, nechcem rušiť, ale čaj je už dávno studený," ostýchavý hlas rozmliaždil všetok smútok a ja som bola opäť vo svojej izbe so svojou sestrou.
"Samozrejme, ďakujem vám," zachrípela sestra a utierajúc si z líc slzy spomienok prešla k dverám.
"Budem v kuchyni. Počkám na teba," hlesla potichu a jemne zatvorila dvere deliace nás dve. V tej chvíli som si nemohla nič viac priať. Patril mi nádherný deň, patrili mi spomienky na rodičov, patrila mi sestrina spoločnosť. Jednoducho mi patril celý, celučičký svet!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama