Od Simony Gray: POVÍDKA Prípad ukradnutého spisu

5. března 2013 v 6:41 | Simona Gray |  Tvorba členů
Povídka od členky: Simona Gray (http://nocnysen.blog.cz/)

Prípad ukradnutého spisu

Bol dusný letný večer a ja som sa vracala do bytu po dlhom dni v márnici. Tešila som sa na to, ako si doprajem sprchu a potom si ľahnem do postele s dobrou knihou. Radovala som sa, že môj byt nestojí v centre mesta, ale celkom bokom, takže je tam pokojne a ja si užijem tichý večer.
Domáca nebola doma, práve dnes odcestovala do Košíc za rodinou, aby s nimi strávila pár prázdninových dní. Pri pomyslení na to, že tu budem sama, mi trocha zovrelo srdce, pocítila som akýsi smútok. Vošla som do obývačky, ktorá spolu s dvoma malými spálňami , malou kuchyňou a kúpeľnou tvorila môj byt. A takmer som dostala infarkt. V kresle pri kozube sedela mladá žena, možno študentka, vo vkusnej bielej košeli a v čiernych džínsoch. Keď zaregistrovala moju prítomnosť, postavila sa.
"Kto ste a čo tu robíte?" opýtala som sa nepriateľsky narušiteľky môjho malého územia. Urobila ku mne pár krokov a so žiarivým úsmevom mi potriasla rukou, akoby nič.
"Pani Vanáková, dovoľte mi, aby som sa vám predstavila: volám sa Sabina Hlaváčová. Určite viete, že vaša domáca hľadala ďalšiu podnájomníčku..." Až teraz som si všimla pár kufrov pri pohovke. Áno, vedela som, že pani Hudáková hľadala nového podnájomníka, pretože ja som ten byt sama skutočne splácať nedokázala. V najbližšom čase by som si spolubývajúcu našla aj tak.
"Nuž...a vám sa tento byt páči?" opýtala som sa neveriacky. Zdalo sa mi zvláštne, že taká mladá osoba sa dobrovoľne sťahuje do bytu úplne bokom od mesta.
"Či sa mi páči? Pani Vanáková, vy žartujete !" Rozhodila rukami, akoby chcela objať celý byt. "Je to úžasné miesto, presne pre mňa ! Akurát budem trocha od ruky, keď ma budú potrebovať, ale to nevadí..."
"Ach..." akosi som sa nevedela zmohnúť na slovo. To dievča sa mi zdalo ako menší hurikán. Nuž, aspoň tu nebudem sama, keď pani Hudáková niekde odcestuje. "Nechcete pomôcť s vybaľovaním?" Pozrela na mňa, akoby som jej navrhla niečo strašné a nehorázne.
"Nie, nie, nie, nie !" krútila hlavou," zvládnem to sama ! Viete, som veľmi citlivá na svoje veci. Neznášam, keď sa ich niekto dotýka ! Nemajte to prosím za zlé, ale neskutočne ma to rozčuľuje , pani Vanáková."
Mykla som plecami, hoci musím priznať, jej reakcia ma trošku prekvapila. "Ako myslíte," povedala som , " a mohli by sme si potykať, keď už budeme spolubýcajúce? Volajte ma Jana."
Tvár sa jej rozžiarila. "Fajn, som Sabina."
Otočila sa mi chrbtom, vzala kufor, ktorý vyzeral, že váži ajmenej dvakrát toľko, čo ona, a potácala sa s ním do spálne. V obývačke zostala ešte veĺká, cestovná taška, kožená aktovka cez plece a gitara. Išla som do kuchyne, ktorá susedila s obývačkou a naliala si pohár vody. Počula som, že Sabina sa potáca do izby už aj s druhou taškou.
"Stretávaš sa ešte so svojím manželom ?" zakričala na mňa. Tá otázka ma tak prekvapila, až mi zabehlo. Keď som konečne chytila dych, Sabina stála vo dverách a pozorne ma sledovala.
"Ako si na to prišla, preboha ?" Neveriacky som na ňu zízala. S Tomášom som sa rozviedla len v apríli.
Samoľúbo sa usmiala. "Na ľavom prstenníku máš neopálený pásik po prsteni, " povedala, " po obrúčke. A bývaš tu sama, zakže buď zomrel, alebo si sa rozviedla. A keďže nevyzeráš ako smútiaca vdova, prikláňam sa k tej druhej možnosti."
Spokojne si sadla na stoličku pri stole, čakala na moju reakciu. Zhlboka som sa nadýchla.
"Nie, nestretávame sa ," priznala som.
Zamračila sa. "Ale telefonujete spolu. Hádate sa..." Prižmúrila oči, hľadela na niečo za mnou. "O dieťa," dokončila spokojne a oprela sa. V hrôze som roztvorila oči, musela som si sadnúť. S Tomášom mám dcéru, malú Danielu. Keď podal návrh na rozvod, celkom som sa opustila. Mala som psychické problémy a dokonca som aj pila. Súd zveril Danielu do jeho opatery. A každý môj pokus dohodnúť sa s ním, aby som malú mohla vidieť končí hádkou.
"Ako..."
"Jednoducho. Tvoj mobil je dosť obitý, ale na trhu nie je dlho, čiže si si ho kúpila len nedávno. A okrem toho, na poličke za tebou vidím krabičku od neho. Zrejme ho po hádke hádžeš o zem." Pokrčila plecami. "Aj ja mám na to chuť, keď volám s rodinou."
"Ale ako vieš, že sa hádame kvôli dieťaťu?"
Zasmiala sa. "Kým sme sa zhovárali, mohla som sa kochať výhľadom na kúsok kuchynskej linky a chladničku. Na chladničke je fotka malého dievčatka, ktoré sa na teba podobá."
"Teda...wow," dostala som zo seba, keď som sa zmohla na slovo," ako to všetko vieš?"
"Pozorujem a z pozorovaní vytváram hypotézy, ktoré sa potom ukážu ako pravdivé, alebo mylné ," pokrčila plecami," ale zvyčajne mám pravdu."
Zasmiala som sa. Bolo skutočne zvláštne, počuť takto hovoriž mladú ženu. "Ty si Sherlock Holmes ," vyhlásila som.
Vážne na mňa pozrela. "Potom môžeš byť môj doktor Watson."
A takto sa začalo moje spolunažívanie so Sabinou Hlaváčovou.


KONEC
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama