Od Simony Gray: POVÍDKA Prípad ukradnutého spisu II

21. března 2013 v 11:26 |  Tvorba členů
Povídka od členky: Simona Gray (http://nocnysen.blog.cz/)

Prípad ukradnutého spisu II. část

Počas nasledujúcich dní som pomaly začala spoznávať svoju spolubývajúcu. Na prvý pohľad sa zdala ako každá iná žena v jej veku. Bola stredne vysoká, čierne vlasy mala ostrihané na krátko, mala bledú tvár a veľké, hnedé oči, ktorým málokedy niečo unikolo.
Sabina chodievala spať v nekresťanské hodiny, vstávala, keď som je ešte spala, často bezmyšlienkovite brnkala na svojej gitare, sediac na gauči a nevnímajúc svet navôkol. Bola dezorganizovaná, nikdy nič nedala na miesto, ale čuduj sa svete, aj tak vždy vedela, kam to dala.
Vôbec nebola ako ostatní.
Vždy, keď som sa vrátila domov, detailne mi zreferovala, či som šla domov skrtakou, v električke alebo peši, či som mala kávu, či som obedovala.
Spočiatku ma tieto jej metódy neskutočne iritovali, ale postupom času som si na ne zvykla a stali sa pre mňa súčasťou dňa, rovnako ako jej trápenie strún na jej akustickej gitare (ktorú som skutočne ľutovala....)
Čo ma však skutočne zaujímalo, bolo to, odkiaľ berie peniaze, kde pracuje - celé dni bola totižto doma.
Túto skutočnosť sa mi nepodarilo odhaliť - svoje súkromie si žiarlivo strážila.
Raz v noci, koncom augusta, som sa zobidila na buchot a vravu v obývačke. Vystrašila som sa - pani Hudáková mala izbu na prízemí a Sabina v ten deň šla spať nezvyčajne skoro.
Po krátkom načúvaní som ale prišla na to, že je to ona - počula som ju zhovrať sa s nejakým mužom.
Keďže som bola zvedavá, vyšla som z izby a šla do obývačky. Chvíľku som žmurkala v náhlom svetle, ktoré ma bodalo v očiach a zbadala som Sabinu vo fialovom flanelovom župane, ako sedí na pohovke a oproti nej stojí vysoký muž v obleku. Nemusela som mať Sabinine pozorovateľské schopnosti na to, aby som si všimla, že na opasku má zbraň a putá. Niečo Sabine hovoril a ona ho pozorne počúvala, v rukách držala nejaké papiere. Keď si všimla, že stojím vo dverách, kútiky úst sa jej dvihli.
"Och, Jana, prepáč, že sme ťa zobudili...." Vrhla som pohľad na hodiny - bolo polštvrtej. Áno, len Sabina môže mať mužské návštevy o takomto čase. Vie o tom vôbec pani Hudáková? Postavila sa, aby mi predstavila svojho spoločníka.
"Jana, toto je inšpektor Gustáv Lykawsky." Podala som mu ruku. Mal ju teplú a jeho stisk bol pevný. Krátko sa na mňa usmial.
"Teší ma, slečna," povedal. Mal krátke hnedé vlasy a modré oči. Bol mi sympatický.
"Ale...čo ti robíte?" nechápala som. Prečo je v našom byte policajný inšpektor... o polštvrtej ráno?
"Priniesol mi prípad." Sabina zdvihla papiere v rukách.
"Čo? " nechápala som.
"Keď je Lykawsky zúfalí, čo je v štyroch prípadoch z piatich, pričom ten piaty je samovražda, príde za mnou. Ja sa na to pozriem, poviem mu aký je blbec a keď mám dobrú náladu, alebo sa nudím a prípad je zaujímavý, tak mu blahosklonne pomôžem," vysvetľovala mi spolubývajúca a zmizla vo svojej spálni, takže som počula len jej hlas, " vieš,ja svoje mimoriadne pozorovacie schopnosti využívam."
"Si súkromný detektív?" opýtala som sa jej.
Z izby bolo počuž otváranie šatníka. "Tak nejak ," zakričala Sabina, " ale ...ja radšej používam terminológiunebohého pána Doyla....nazvime to tak, že som detektív konzultant."
Sabina vyšla z izby, na sebe mala tú bielu košeľu, v ktorej som ju videla po prvý krát, čiernu sukňu a čierne poltopánky. "Doyle to napísal akoby rovno pre mňa." Uškrnula sa. "Ideme na miesto činu," pozrela na mňa," nepridáš sa?"
Ani nečakala na moju odpoveď, chytila ma za ruku a odtiahla ma do mojej izby. "Prezleč sa," nakázala mi, "budeme ťa čakať vonku v aute."

***

Vonku pred domom skutočne čakalo auto, čierny tereňák, v ktorom už sedela Sabina a Lykawsky. Keď som si sadla, Sabina sa na mňa pozrela z predného sedadla. "Ale ti to trvalo," prehodila. Skôr, než som stihla povedať niečo na svoju obranu, pokračovala. "Vlámali sa aj inde, však, Lykawsky?"
Lykawsky zovrel volant a zaťal zuby. "Áno," odvetil," do mojej kancelárie."
Sabina sa v tej chvíli rozosmiala. "Vedela som to, môj milý Lykawsky," povedala, "keby to bola len banka, naivne by ste predpokladali, že zločinca chytíte sám so svojím tímom tých pribrzdených šaškov, ktorí si hovoria kriminalisti...Ale keďže neznámy subjekt vnikol do vašich osobných priestorov, ktoré si tak žiarlivo strážite, svitlo vám, že budete potrebovať moju pomoc."
"Aká brilantná dedukcia, slečna Holmesová," povzdychol si Lykawsky otrávene.
"Zmizlo vám niečo?" pokračovala so svojom výsluchu moja spolubývajúca, " o banke mi nemusíte hovoriť, je mi jasné, že došlo len k narušeniu bezpečnosti, ale nič nezmizlo...chceli odpútať pozornosť..."
"Nuž..." všimla som si, že lykawsky zneistel,"nič dôležité...len spis jedného prípadu, ktorý som nedávno otvoril..."
Sabina bola akoby na ihlách, vyzerala vzrušene a nedočkavo, akoby išlo o nejakú hru a ona si bola istá výhrou, ale pohráva sa so súperom pred posledným úderom.
"Aký prípad ?"
"Falšovanie peňazí," odvetil Lykawsky ," je dosť možné, že ide o oveľa väčšiu skupinu...zaujímal sa o to aj tvoj brat..."
"To je úžasné, Lykawsky ! " Sabina bola očividne vo svojom živle," možno sa konečne stretnem s niekým, kto je hodný mojich intelektuálnych schopností ! Vypočujte si, prosím, moju hypotézu....Zločinci sa dozvedeli, že sa znova zaujímate o uch prípad, čo sa im, prirodzene, len neveľmi pozdáva... tak sa rozhodnú odpútať vašu pozornosť od vyšetrovania tým, že sa vlámu do banky, ale nič nevezmú, lebo to, prirodzene, nepotrebujú...jediné čo chcú, je zmiasť vás. A potom sa vkradnú do vašej kancelárie a ukradnú vám spis. Mysleli si, že uniknú, ale nerátali s tým, že sa o tom dozviem aj ja !" Lykawsky vyzeral, že by bol najradšej niekde inde. A potom sa Sabina otočila ku mne, hoci som si myslela, že na mňa už dávno zabudla.
"Čo si o tom myslíš, Jana?"
"Tvoje predpoklady sa mi zdajú trošku pritiahnuté za vlasy..." pokrčila som plecami ," prečo by nemohlo ísť o dvoch odlišných páchateľov?" Sabina sa znova zasmiala. "Pretože presne o to im išlo, moja milá !" vyhlásila, " aby ste to vy, obyčajný ľudkovia, nijako nespájali !" Kým som zvažovala, či sa mám na ňu za tie slová uraziť, auto zastalo a my sme vystúpili. Stáli sme pred vysokou budovou polície, v niektorých oknách sa svietilo, čo znamenalo, že polícia si svoju prácu robí, alebo sa o to aspoň snaží, nech si ľudia hovoria čo chcú. Lykawsky nás voviedol dnu bočným vchodom. Sabina sa podozrievavo obzerala, skúmala hádam všetko od pouličných lámp, až po lešenie na jednej stene budovi. Zrejme ju nanovo na tierali.
"Zaznamenali niečo kamery?" opýtala sa Sabina.
Lykawsky sa ustarostene poobzeral okolo. Bolo mi jasné, že má nad sebou veľa ľudí, ktorým by sa nemuselo páčiť, že konzultuje so Sabinou.
"Nič," odvetil Lykawsky ," a v banke ich niekto odpojil." Začínala som ho ľutovať. Musí sa cítiť strašne neschopný.
Sabina vykročila po chodbe dopredu, my s Lykawskym sme ju len nasledovali.
"Myslíte, že mali pomoc zvnútra?" opýtal sa Lykawsky Sabiny.
Tá pokrčila plecami. "Je to dosť možné," povedala," viete, bankovky robia veľa."
"Myslíte, že niekto z bezpečnosti bol podplatený?" opýtal sa policajt zdesene.
"Len konštatujem," poznamenala Sabina," a neberte to tak tragicky; aj vám by stačilo pod nosom zašušťat takým bezcenným papierikom, a tancovali by ste tak, ako tí druhí hrajú. Ľudia sú na tie papiere tak hlúpo naviazaní ! Idem sa pozrieť do vašej kancelárie, Gustáv." Pridala do kroku a nás dvoch nechala za sebou. Lykawsky si povzdychol. "Ako to s ňou vydržíte?"
"Čo?" nechápala som.
"Bývate s ňou," vysvetlil mi.
"Len pár týždňov," odvetila som," a to som väčšinu dňa v práci..."
Lykawsky na mňa súcitne pozrel. "Takže to ste si ju ešte poriadne neužili," povedal,"poznám ju päť rokov; vie byť strašná.Vie človeka desiť, privádzať do zúrivosti svojou aroganciou a potom má ešte tú drzosť spýtať sa, čo vás rozčuľuje...."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama