Záhada zmiznutej baletky 1/4 - povídka od Simony Gray

21. října 2013 v 21:31 | Clara Black |  Tvorba členů

Leto skončilo rýchlo a ja som sa ani nenazdala a už bol koniec septembra a na dvere nám klopala jeseň.

Sabina mala takmer celé leto ruky plné práce - často ju navštevovali najrôznejší ľudia, aby im pomohla s ich problémami. Z jej rozprávania som ale pochopila, že väčšinou ide o nudné, priehľadné prípady, ktoré vyrieši bez toho, že by sa musela vzdať kovových strún svojej gitary, alebo pohodlia obývačky.



Po dlhšom čase nažívania so Sabinou, keď som ju už dobre poznala , som začala mať pocit, že moja spolubývajúca by si mala zohnať priateľov - prízvukovala som jej, že nemôže žiť len so svojou gitarou, v akomsi komplikovanom vzťahu s kriminalitou a vlastnou mysľou, v studenej vojne medzi ňou a spoločnosťou. Odbila ma s tým, že druhých ľudí k životu nepotrebuje, lebo sú jednoduchí a unavujúco nudní. Týmto vyhlásením ma skutočne urazila, nepochybovala som totižto o tom, že medzi týchto nudných a priemerných jedincov ráta aj mňa. Keď som ju upozornila na to,, že ma urazila, len mávla rukou, poznamenala čosi v tom zmysle, že som citlivá a začala hrať na gitare akúsi strašnú, uši trhajúcu melódiu.


Keď ma raz jedným takýmto koncertom skoro ráno zobudila, láskavo som jej naznačila, že mi s tým poriadne lezie na nervy a že by si mala nájsť nejaký lepší koníček. Povedala som jej to takým nahnevaným tónom a Sabina zostala taká zaskočená, že ma ani neobdarila nijakou ironickou poznámkou, len vzala svoju gitaru a odpratala sa do izby.

Nebudem klamať. Neskôr, v práci mi to bolo strašne ľúto a celé predpoludnie aj popoludnie som si opakovala, že jej to musím vynahradiť.

Ale keď som prišla domov, opäť som sa raz cítila ako úbohý, nechápavý Watson, ktorého Holmes zase niekam naháňa a ani sa neobťažuje oboznámiť ho so svojimi myšlienkovými pochodmi.

"Dáme sa na balet, Jana!" vyhlásila, keď som z tmavej chodby vošla do obývačky. Sabina sedela v prítmí na pohovke, kolená si objímala rukami a oči jej žiarili nadšením.

Človek, ktorý Sabinu nepozná, by si azda pomyslel, že našla zaľúbenie v tomto tanci, kde sú jeho účastníci často nútení k nadľudským výkonom . ale ja som ju poznala už nejaký ten mesiac a vedela som, že do baletného kostýmčeka by ju nikdy nikto nedostal.

Takže to mohlo znamenať len jediné. Konečne sa dostala k prípadu, ktorý uspokojil jej náročné očakávania.

A veru som sa nemýlila.

"Dnes, kým si ty bola v márnici, prišla ma navštíviť jedna mladá slečna..." začala, ke´d sa usadila do jedného z dvoch kresiel pri kozube, " baletka. Má strach o svoju kamarátku, ktorá je nezvestná a myslí si, že polícia si nerobí svoju prácu dobre. Je veľmi inteligentná, keď dospela k tomuto záveru. Nuž, a jeden známy jej odporučil mňa. A, navyše, má vlastné podozrenia, s ktorými sa so mnou podelila. Veľmi zaujímavé, mimochodom. Presne o..." vrhla pohľad na hodiny ," polhodinu začína lekcia, Jana ! Sľúbila som, že tam prídem, ale bola by som rada, keby si ma obšťastnila svojou spoločnosťou. Ak ti to neprekáža, samozrejme."

Samozrejme mi to prekážalo, pretože večer som mala ísť s Lykawskym do reštaurácie, ale pre Sabinu to bola len zdvorilostná fráza, ktorá v praxi nič neznamená, a vyhlásila, že Lykawsky môže ísť s nami.

A tak sme o dvadsať minút stáli pred umeleckou školou a Lykawsky vyzeral, že keby Sabinu tak nepotreboval, asi by ju niekde zavesil. A mňa neskutočne rozčuľovalo, že moje rande s ním dopadlo takto - a Sabina sa znova neobťažovala povedať mi, o čo vlastne ide. Keď som jej to vyhodila na oči, len sa uškrnula. "Všetko v pravý čas, moja milá," poznamenala. Neustále pozerala na hodinky, na niečo čakala. A to, že čakanie sa vyplatilo, som vyčítala z jej nadšenej tváre, keď asi po šiestich minútach uzrela prichádzať vysokého muža v hnedej bunde. Vo svetle pouličných lámp som videla, že sa na nás mračí.

"Pomôžem vám?" zavrčal, keď ku nám prišiel.

Sabina vtedy predviedla skutočný herecký výkon. Zatvárila sa veselo a nevinne (čo sa mi pri nej zdalo skutočne nemožné) a chytila ma pod pazuchu.

"oh, áno, prosím," povedala nadšene a ja som si nervózne uvedo´mila, že zrejme budeme s Lykawskym musieť hrať s ňou. Cítila som sa ako herec, ktorý nedostal scenár.

"Moja teta a jej manžel by sa chceli pozrieť na vašu hodinu baletu," vyhlásila Sabina.

Zabijem ju.

"Chcú svoju dcéru prihlásiť na balet...kamarátka vás minule ospevovala, tak som im poradila vás !"

Uvedomujúc si, že Sabina nás používa ako pomôcky pri riešení prrípadu som sa snažila usmievať a predstavovala som si, ako ju uškrtím, ke´d sa vrátime do nášho bytu.

Odkedy som bola s lykawskym na prvom rande, bolo vidno, ako strašne to Sabine vadí. Neustále má nejaké blbé poznámky a ani túto scénku si nemohla odpustiť.

Ale po Sabininých lichôtkach sa muž prestal mračiť , zatváril sa vľúdnejšie a pozval nás dnu. Sabina bola stále zavesená na mojom ramene a Lykawsky na ňu hľadel, akoby sa ju chystal otráviť.

Muž nás voviedol do veľekj miestnotsi so zrkadlami, kde už cvičili baletky a dokonca tam bolo aj pár chlapcov. Všimla som si, že jedno z dievčat, vysoká blondínka s modrými očami, nepokojne pozerá na moju spolubývajúcu. Pán Shreiner, ako sa nám ten muž predstavil, nás usadil na stoličky pri dverách, odkiaľ sme mali výhľad na celú miestnosť. Sabina sa nakláňala dopredu, nechcela, aby jej čokoľvek uniklo.

Vlasnte som nechápala, čo chce vidieť. Baletky sa rozcvičili a potom nacvičovali nejaký bolestivo vyzerajúci tanec a to bolo všetko. Myslela som, žeSabina bude sklamaná, ale práve naopak. Spokojne sa uškŕňala.

Keď sme vyšli z umeleckej školy, zatiahla nás do tieňa pod stromami, ktoré tam stáli. Keď z budovi vychádzala tá blondínka, Sabina vyskočila z tieňa a takmer jej spôsobila infarkt.

"Slečna Hlaváčová, vydesili ste ma k smrti !" povedala mladá baletka, ale inak vyzerala potešená, že moju priateľku vidí.

"To skutočne nebol môj zámer, prepáčte," ospravedlnila sa Sabina, ale nevyzerala, že by ju to bohvieako mrzelo ," prečo podozrievate pána Shreinera?"

Baletka nervózne pozrela smerom k nám. Keď si Sabina všimla obavy na jej tvári, upokojila ju. " Sú to známi, nebojte sa; zamilovaná spolubývajúca a jej Romeo. " Uškrnula sa.

"Hlaváčová, ja vás prerazím," povedal Lykawsky s vážnou tvárou.

"Nech sa páči, ale kto vám bude chytať zločincov, neviem," odsekla mu Sabina a otočila sa ku svojej klientke (medzičasom mi došlo, že toto je tá mladá dáma, ktorá ju bola žiadať o pomoc) a navrhla jej, aby sa prešli.

"Sabina, mohol by som sa s Janou vzdialiť?" opýtal sa Lykawsky, podráždený, že mu zničila rande a teraz ho navyše ignorovala.

"Áno, pokojne sa vzdiaľte, ale Jana nech spí doma," zamrmlala Sabina a spolu s mladou baletkou vyšli na ulicu. S lykawskym sme konečne osameli.

Gustáv vrhol pohľad na hodinky na svojom ľavom zápästí. "Jana, tú večeru ešte možno stihneme," povedal a ponúkol mi rameno. Ja som ho prijala, ale mala som výčitky svedomia, že Sabinu nechávam samú. I keď som na to nemala dôvody - nie som jej ochranka a ona je predsa dospelá.


Večeru sme skutočne ešte stihli, ako povedal Gustáv. Bolo to naše tretie rande. Hneď týždeň potom, ako sme sa spoznali ma pozval do divadla ( a , samozrejme, Sabina sa zhodou okolností vybrala na to isté predstavenie. ďalší krát sme spolu šli na večeru - keď som sa v noci vrátila domov a zažala v obývačke svetlá, opäť som chcela svoju spolubývajúcu poslať do najvzdialenejšieho kúta našej Slnečnej sústavy...Čakala tam totižto na mňa, usadená v kresle, s gitarou na kolenách a bez toho, že by som o to žiadala, mi vyrozprávala, že sme boli v reštaurácií v strede mesta (podľa prachu na mojom oblečení), podľa rozmazaného mejkapu zistila, že sme sa bozkávali (mejkap som kontrolovala - rozmazaný nebol) a potom mi prezradila, akú značku vína sme pili....

Cítila som sa pri nej ako násťročná pubertiačka, ktorej mama zasahuje do súkromia. Celý nasledujúci deń som s ňou neprehovorila ani slovo.


Dúfala som, že teraz ma svojich dedukcií ušetrí - koniec koncov, má predsa prípad. To hádam upúta jej pozornosť.

"Tak čo," začal Gustáv, keď nám čašník priniesol druhý chod," čo hovoríš s odstupom času na Sabinu?"

Zamračila som sa. Pri našom prvom stretnutí mi už túto otázku položil - ale vtedy som s ňou bývala ešte len prá týždňov a to, že Sabina jedetektív konzultant som sa dozvedela len niekoľko desiatok minút pred tým, ako sa ma to opýtal.

Teraz spolu bývame viac ako dva mesiace, vlastne takmer tri. Ale ani to nie je nejaký zvlášť dlhý čas, ale už som zistila, čoho je to dievča schopné.

"Úprimne?" pozrela som naňho," občas mám pocit, že je kompletne šialená. Následne ju považujem za génia...a nakoniec skončím pri tom, že jednoducho nie je ako ostatní ľudia a že je..." pokrčila som plecami. "Zvláštna."

Gustáv sa pousmial. "Zvlásštna," zopakoval," a ako to všetko robí?"

"Ja neviem..." rozosmiala som sa," možno je Sherlock Holmes v ženskom tele."

"A možno sú to všetko triky," zamýšľal sa nahlas Lykawsky. V jeho hlase som počula akúsi nedôveru, pochybnosti.

"To nie," bránila som svoju priateľku," je všímavá. Pozoruje, hodnotí, kalkuluje a prepdokladá."

Gustáv sa nervôzne zasmial. "Nemôžem povedať, že ju nemám rád, lebo by to nebola pravda. Ide len o to, že policajti nemajú radi, keď im amatér fušuje do remesla...a neskutočne nás rozčuľuje, keď je lepší, ako sme my."

Aj ja som sa zasmmiala. "Viem si predstaviť, ako ťa to štve," povedala som.

Zvyšok večera sme prežili v príjemnej nálade. Smiali sme sa, žartovali...

Keď som sa rozviedla s Tomášom, neverila som, že ešte niekedy dokážem byť šťastná. Že sa ešte dokážem zamilovať, zo strachu, že sa znova sklamem.

Ale teraz som akosi vedela, že v Lykawskom sa nesklamem.


Keď som sa neskôr v noci vrátila domov, pani Hudáková už dávno spala, len jej čierny kocúr na mňa urazene zazeral, že som ho nepoškrabala za ušami.

Keď som vychádzala hore schodmi do nášho bytu, neprekvapilo ma, že cez sklenú výplň na dverách prenikalo svetlo z obývačky. Psychicky som sa začala pripravovať na Sabinine Holmesovské dedukcie.

Keď som vošla do obývačky, našla som ju ležať na gauči s gitarou. Oči mala zatvorené, ľavú ruku prehodenú cez hmatník, kútiky úst sa jej sem-tam zdvihli v úsmeve.

Na stole bolo položený notebook, ktorého obrazovka už dávno stmavla a šálka nedopitého, vychladnutéhp čaju.

Myslela som, že Sabina je hore, že nad niečím premýšľa, ale keď som nahlas zaklapla notebook a poznamenala , že sa jej vybila baterka, niečo zamumlala a ohnala sa pravou rukou.

Ona spala.

Sabina Hlaváčová, neomylný Sherlock Holmes, detektívka -konzultantka, ktorá nikdy nechodila spať pred jednou ráno spala na pohovke v obývačke.

Mala som nutkanie si ju odfotiť. Ale nakoniec som jej len z rúk vytiahla gitaru a zakryla ju prikrívkou z jej izby. Keď som ju prikrývala, zamrmlala niečo ako " Martin, nechcem jesť čokoládové cereálie s džúsom" a pokračovala v spaní.


Keď som ráno vstala, moja spolubývajúca bola už očovidne dávno hore. Sedela v kresle v tureckom sede, s notebookom na kolenách a popíjala kávu.

"Dobré ráno," pozdravila som ju, keď som vošla do obývačky. Ani len nezodvihla hlavu. Pochopila som, že je zabraná do prípadu.

"Ako si spala?" opýtala som sa aby reč nestála, nečakala som totižto odpoveď.

A čuduj sa svete, očakávala som správne. Nijaká neprišla.

"Prečo nemáš rada čokoládové cereálie?" opýtala som sa zádrapčivo, pretože jej ignorancia ma už trošku škrela.

Sabina konečne zdvihla hlavu a prebodla ma vraždiacim pohľadom. "Odkiaľ to máš?" opýtala sa.

Aspoň viem, že vníma, čo jej hovorím. Len sa jej nechce ovtoriť pusu a komunikovať.

"Mám svoje zdroje," odvetila som jej a vduchu sa uškrnula.

Sabina sa zamračila a vrátila sa k notebooku. Prípad bol pre mňu zrejme dôležitejší.

"Teraz, keď sme začali konverzáciu," pokračovala som," ako ide prípad?"

"Nezačali sme nijakú konverzáciu," odsekla mi podráždene a napila sa kávy.

"Hovoríš so mnou, reaguješ na moje slová, to je konverzácia," namietla som, šťastná, že sa mi aspoň raz podarilo všemocnú detektívku dobehnúť. To je pocit.

"Už ho mám vlastne vyriešený," pokrčila plecami, radšej ignorujúc fakt, že som ju dostala svojou pohotovou reakciou," vlastne to ani nebol prípad, bola to jednoduchá výprava do myslenia pubertiačky."

"Zabilo by ťa, keby si ma raz oboznámila s podrobnosťami?"

Zazrela na mňa, nakoniec však odpovedala.


"Eva, tá baletka, čo za mnou včera prišla," začala," bála sa o svoju kamarátku, ktorá zmizla. Je nezvestná asi päť dní a polícia ju nemôže nájsť. Eva si myslela, že jej niečo urobil ten Shreiner - vraj bol na Annu (tak sa volá nezvestná baletka) v poslednom čase veľmi agresívny, pretože nepodávala výsledky, aké od nej vyžadoval. Stačilo mi prísť sa pozrieť na hodinu, prehodiť pár slov s istými osobami, pospájať jednitlivé súvislosti... A vznikol príbeh ako zo zlej mexickej telenovely." Sabina zaklapla notebook a nonštalantne si prehodila nohu cez nohu.

"teraz by som si dala cigaretu," povedala zamyslene.

"Nie, nedala by si si nič," zahriakla som ju," mám ťa zobrať do márnice a ukázať ti, ako vyzerajú pľúca fajčiarov?"

"Nie, to je nedôležitá vec, ktorú k životu nepotrebujem" odvetila mi, tváriac sa trošku znechutene.

"Sabina, skutočne by som ťa nerada raz mala na pitevnom stole," napomenula som ju.

Prevrátila očami a pripomenula mi moju pubertálnu neter.

"Aj tak raz všetci zomrieme, Jana, a mne je úplne jedno, akým spôsobom to bude. Skôr alebo neskôr, aj tak príde koniec."

"Prečo hovoríš také veci?" Nepáčilo sa mi, že žena, dievča v jej veku hovorí také veci.

"Ty sama si mi pred chvíľou chcela ukázať pľúca fajčiara, Jana," povedala vážne, " je to realita. Tak to je."

Rozhodla som sa rezignovať.

"Fajn, Sherločka, teraz mi povedz, ako si to vlastne vyriešila to záhadné zmiznutie tej baletky."

"Už som povedala! Mexická telenovela," spojila si končeky prstov," a z právneho hľadiska ani nedošlo k nijakému zločinu.... čo by si povedala na menšiu prechádzku do hôr?"


Vlakom sme sa odviezli do Rajeckých Teplíc, malého mestečka neďaleko Žiliny. Sabina sa opäť neobťažovala povedať mi, na čo sme tam, ale po uliciach ma viedla isto, neomylne, očividne to tam dobre poznala.

A ľudia ju očovidne poznali tiež - ako sme kráčali po ceste, niekoľko hláv sa za ňou otočilo, niečo si šepkali, niekoľký ľudia sa nesmelo usmiali a zakričali na ňu jednoduché "ahoj" , ale Sabina si ich nevšimala, ďalej kráčala vpred, s hrdo vztýčenou hlavou.

"Taká je Sabina," uvedomila som si, "hrdá. Chladná. Navonok až neľudská. Ide si len za svojím."

Zrazu sme zastali pred úboho vyzerajúcim domom so zarastenou záhradou, špinavými oknami a odlúpenou omietkou.

Sabina rázne otvorila bránku a vybrala sa po chodníku ku vchodovým dverám. A ja som ju len nasledovala.

Niekoľkokrát silno zabúchala na ošúchané, drevené dvere - zvonček bol totižto rozbitý.

NIč sa nedialo. Sabina zabúchala znova, tentokrát nástojčivejšie, a aby si bola istál, že obyvateľ ju bude počuť, zvolala :" Michal, viem, že si tam. Pršalo tu posledné tri dni, ale na schodoch nemáš nijaké blato. Takže, buď si začal byť poriadny, alebo si niekoľko dní nevyšiel z domu. A ako ťa poznám, je to skôr tá druhá možnosť."

Práve keď sa chystala znova zdvihnúť ruku, dvere sa otvorili a objavil sa v nich nevrlý, spustnutý chlap s niekoľkodňovým strniskom. Oči mal podliate krvou a na sebe mal zažltnuté tielko, ktoré už pamätalo aj lepšie časy, s fľakmi od čohosi, čo som nevedela a radšej ani nechcela identifikovať.

"Asi nepôjdeš dnu, čo?" opýtal sa ten chlap namiesto pozdravu.

Sabina pokrčila nosom. "Nie, ďakujem, mala som raňajky. A bola by som rada, keby zostali v mojom žalúdku. Na ceste späť to väčšinou chutí strašne."

"Chápem...." Ten chlap na mňa zazrel. Zblízka som videla, že je asi tak starý ako Sabina, ale spustnutý vzhľad, strnisko, a celkový úpadok ho robili oveľa staršími.

"Takže, čo potrebuješ teraz?" zašomral chlap (volá sa Michal, spomenula som si, ako ho Sabina nazvala) nevrlo," mám ti zohnať morfín alebo kokaín?"

Čože?! Sabina berie drogy?!

Chcela som niečo poznamenať, ale Sabina ma umlčala pohľadom.

"Nie, dnes by som si rada požičala bycikel z tvojej...ehm...predajne. Dva bicykle."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lulajda Lulajda | Web | 22. října 2013 v 16:12 | Reagovat

Hodně zajímavé :-)

2 V. V. | Web | 18. ledna 2014 v 19:45 | Reagovat

tak tohle mě zaujmulo. doufám že zde brzy uvidím pokračování.
dobré charakteristiky osob, zajímavý příběh. jednoznačně originální. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama